Slávny zvolenský rodák stále bez hlavy

13. júla uplynulo 50 rokov od úmrtia spisovateľa, zvolenského rodáka Jozefa Cígera Hronského. Bola to príležitosť, aby sa jeho busta vrátila do rodného mesta. Asi pred dvoma rokmi totiž zmizla z podstavca v Štúrovom parku. Pravdepodobne skončila v kovošrote, hoci aj v jej prípade nádej zomiera posledná. Osud busty je rovnako pohnutý, ako osud samotného spisovateľa. Pri tomto okrúhlom výročí si aspoň v krátkosti pripomeňte Hronského život a dielo.

„Krstný list hovorí mi, že narodil som sa vo Zvolene (1896), hoci narodil som sa pod zvolenským zámkom, a to nie je všetko jedno. I dnes vedel by som sa hádať, že Slatina je stokrát hodnejšia ako zvolenský Hron, a vôbec na mojej strane je všetko krajšie ako na druhej: púpava pod zámkom, drevený most na Slatine a Pustý hrad, ten je tiež „u nás“. Samo mesto vlastne nenávidel som. A zvlášť od tých čias, ako zaviedol ma otec do toho veľmi smutného budoviska na námestí a kúpil mi abecedár. Jednako vybudol som medzi tými múrmi štyri roky, a jeden na meštianke.“ Týmito vetami sa Jozef Cíger Hronský vracia do svojho rodiska vo svojom prvom životopise z mája1922.

Stal sa učiteľom, aby sa učil

Jozef Cíger Hronský sa narodil vo Zvolene 23. februára 1896, jeho rodný dom sa však do dnešných čias nezachoval. Len fotografia. Jeho otec pracoval na píle, matka sa starala o domácnosť, v ktorej mal Jozef jednu staršiu a dve mladšie sestry a troch mladších bratov. Keď mal jedenásť, Cígerovci sa presťahovali do Krupiny. V rokoch 1910 – 14 študoval na Maďarskom kráľovskom štátnom učiteľskom ústave v Leviciach. V spomenutom životopise uvádza: „V Leviciach bol som už dokonalým Maďarom, ba na povzbudenie riaditeľa ústavu chcel som ponížene prosiť i o nové meno: Csongrádi. Totiž ypsilon bol by som si i bez milosti milostivého ministra prilepil. Písal som otcovi pre dovolenie, že požadovaných 1 K 60 h mi pán profesor F. daruje. Odpoveď bola krátka: p. profesor môže darovať, čo len chce, meno môžeš prevracať, ako chceš, ale – domov sa mi neukáž!“

Tak ako u Hviezdoslava matka, tak u Hronského otec rozhodol, že sa stal literátom slovenským. Lákalo ho však iné umenie: chcel sa stať maliarom, mal talent, no otec rozhodol o serióznejšom povolaní. „Stal som sa učiteľom, aby som sa učil,“ spomína Hronský. Na jeseň 1914 nastúpil na miesto ľudového učiteľa v Horných Mladoniciach, od 1. marca 1916 učil na Senohrade, kam sa vrátil po ročnom vojenčení na talianskom fronte. „Všeličo som sa naučil,“ píše Hronský. „Napríklad naučil som sa, že život je nemilosrdnejší a nie taký, za aký si ho osemnásťročný chlapec predstavuje, lebo veľmi málo je šťastlivejších ľudí, ktorí dosiahnu aspoň minimum svojich túžob, mnoho je matematikov, ktorým sa nedostáva naučiť sa ani len krát, mnoho je géniov, ktorým nikto nedal príležitosť ani viesť, ani tvoriť, ani kritizovať, že mnoho je hladných ľudí, ktorým osud nedoprial hocikedy sa najesť. Naučil som sa, že jedinec je veľmi malé zrnko piesku pri balvane, ale i to, že sú na svete mocní ľudia i mocné sily, ktorým sa podrobovať je nevyhnutnosťou a že reptať je niekedy cnosťou a niekedy celkom zbytočným hriechom.“

V Matici slovenskej

Prvého marca 1919 sa Hronský oženil s Valériou, dcérou tlačiara Antona Ružináka z Krupiny, kde pokračoval vo svojom učiteľskom povolaní. V tom čase vyšli Hronského prvotiny. V roku 1923 sa Cígerovci presťahovali do Kremnice, ktorá bola ďalšou Hronského pedagogickou zastávkou. Odtiaľ už nebolo ďaleko do Martina, kam nastúpil v roku 1927 na štátnu meštiansku školu a kde sa mohol v plnej intenzite venovať literárnej tvorbe. V roku 1933 sa stal tajomníkom a v roku 1940 správcom Matice slovenskej.

Vari každý rešpektuje a váži si literárne dielo, ktoré nám Hronský zanechal. To, čo rozdelilo pohľady na jeho osobnosť, boli jeho politické postoje. Privítal Žilinskú dohodu zo 6. októbra 1938, ktorá viedla k likvidácii politických strán na Slovensku, resp. k vláde jednej strany – HSĽS (Hlinkova slovenská ľudová strana), hoci – ako sám uvádza – „zmizli partaje, ale nezmizlo partajníctvo.“ Privítal aj vytvorenie slovenského štátu pod Hitlerovým dohľadom, čo bolo podľa neho „najvyšším politickým úspechom slovenského národa“.

V emigrácii

Ako podporovateľa ľudáckeho režimu ho 1. septembra 1944 zatkli, ale už na druhý deň sa dostal z väzenia. „Zachránilo ho iba to, že partizáni boli smädní a v skladoch martinského pivovaru nabrali toľko piva, že nebolo na aute miesta pre ľudí, nuž odišli so sľubom, že sa vrátia. Našťastie sa už nemohli vrátiť a to Hronského zachránilo pred masovým hrobom…,“ napísal Konštantín Čulen v roku 1960 v poslednom rozhovore so spisovateľom.

Hronský sa síce 11. novembra 1944 vrátil do Martina na správcovskú stoličku Matice slovenskej, no pred príchodom frontu odišiel v januári 1945 do Bratislavy a z nej do emigrácie. 50. narodeniny oslávil v Ríme, kde ho 25. januára 1948 zatkli, no po dvoch týždňoch sa mu podarilo dostať zo žalára, nastúpil na loď, ktorá ho zaviezla do nového domova, do Argentíny, kde sa usadil v mestečku Luján neďaleko Buenos Aires. Tam uplatnil svoje výtvarné, maliarske nadanie, keď pracoval ako kreslič v textilnej fabrike, tam pokračoval v literárnej, ale i politickej činnosti (bol predsedom Slovenskej národnej rady v zahraničí), a tam ho 13. júla 1960 zastihla smrť. Krátko na to zomrela aj jeho manželka. Telesné pozostatky oboch uložili v r. 1993 na Národnom cintoríne v Martine.

K dielu i pamiatke

Jozef Cíger Hronský je autor, ktorý sa s rovnakou empatiou dokázal vžiť do duše dospelých i detských hrdinov. Nečudo, že s jeho dielom sme sa mohli stretávať už od mladých liet (Kremnické povesti, Smelý zajko, Budkáčik a Dubkáčik, Sokoliar Tomáš, Tri múdre kozliatka…). Od drobných próz najmä z dedinského prostredia prešiel pomerne rýchlo k románom (Žltý dom v Klokoči, Jozef Mak, Chlieb, Proroctvo doktora Stankovského, Pisár Gráč, Andreas Búr Majster…).

Kritici ho spočiatku prirovnávali ku Kukučínovi. „Nie je to práve najhoršou známkou pre spisovateľa, nuž bol som začas hrdý, i keď som vedel, že táto sláva bude krátka,“ napísal Hronský o svojej literárnej tvorbe. „Ale darmo – keď som sa začal prizerať na slovenskú dedinu, bola celkom inakšia, ako keď sa na ňu díval Martin Kukučín i Gregor – Tajovský, i Timrava, i všetci ostatní autori predvojnoví, ktorí čerpali látku z ľudu!“

Vari najviac kontroverzných reakcií vyvolal Hronského román Svet na Trasovisku. Zachytil v ňom udalosti SNP svojím pohľadom, či pohľadom ľudí, ktorí neboli v centre diania a ku ktorým sa udalosti dostávali s odstupom času a vari i skreslene.

„Okolo spisovateľa robieva sa mnoho kriku, ale – verte – škoda rečí. Knihu napísať – to je veľmi ľahučká vec. Trochu atramentu, trochu fantázie a trochu trpezlivosti. To je všetko.“ Takto sa Jozef Cíger – Hronský vyjadril o spisovateľskom remesle.

Jozef Cíger Hronský patrí medzi najvýznamnejších zvolenských rodákov a teda by si zaslúžil, aby sa jeho busta vrátila na čestné miesto v centre mesta, či už pôvodná (ak je ešte „nažive“), alebo nová. A vari by si zaslúžil, aby si ho pri okrúhlom výročí Zvolenčania pripomenuli v širšej miere. K osudom stratenej busty sa na stránke Zvolen24 vrátime.

Z literárnych prác Jozefa Cígera Hronského:

Próza – U nás, Domov, Žltý dom v Klokoči, Medové srdce, Proroctvo doktora Stankovského, Chlieb, Podpolianske rozprávky, Tomčíkovci, Jozef Mak, Sedem sŕdc, Jarný vietor a iné rozprávky, Cesta slovenskou Amerikou, Pisár Gráč, Na Bukvovom dvore, Šmákova mucha, Na krížnych cestách, Andreas Búr Majster, Svet na Trasovisku Drámy – Firma Moor, Červený trojuholník, Návrat Próza pre deti a mládež – Najmladší Závodský, Kremnické povesti, Janko Hrášok, Pod kozúbkom, Smelý zajko, Smelý zajko v Afrike, Zábavky strýca Kurkovského, Budkáčik a Dubkáčik, Sokoliar Tomáš, Zlatý dážď, Zlaté hodinky, Strýcovo vrtielko, Tri rozprávky, Zlatovlasá sestra, Budatínsky Forgáčovci, Tri múdre kozliatka, Traja bratia

Jozef Sliacky

Foto

Rodný dom Jozefa Cígera Hronského sa do dnešných čias nezachoval. Reprodukcia z monografie Zvolena, ktorá vyšla pri príležitosti 750. výročia obnovenia mestských práv.

Jozef Cíger – Hronský. Fotografia zo zbierok Krajskej knižnice Ľ. Štúra

Jozef Cíger Hronský s manželkou Valériou a so synom Jurajom. Reprodukcia z monografie Zvolena, ktorá vyšla pri príležitosti 750. výročia obnovenia mestských práv.